Neosobný podmet 'on'

Neosobný podmet 'on' vo francúzštine

Tento článok vysvetľuje, čo znamená francúzske zámeno on, kedy sa používa, ako sa časuje a aké chyby sa s ním najčastejšie robia. Všetko je vysvetlené po slovensky s množstvom príkladov vo francúzštine a ich slovenskými prekladmi.

Čo to znamená a aké má významy?

Základný význam
On je zámeno, ktoré sa v francúzštine používa na vyjadrenie neosobného, všeobecného alebo neurčitého konateľa. Gramaticky je to 3. osoba singuláru, ale významovo môže znamenať: „ľudia / človek / niekto / my (hovorovo) / sa (neosobná konštrukcia)“.

Príklady:
On parle français ici. — Tu sa tu hovorí po francúzsky. / Ľudia tu hovoria po francúzsky.
On ne sait jamais. — Nikdy nevieš. / Niekedy: človek nikdy nevie.
On m'a dit la vérité. — Povedali mi pravdu. / Zavolali mi, že je to tak.
On y va ? — Ideme tam? (hovorovo, = nous y allons ?)
On frappe à la porte. — Niekto klope na dvere. / Klope sa na dvere.

'On' ako všeobecný „ľudia/človek“
Použije sa, keď hovoríme o ľuďoch všeobecne (podobne ako slovenské „sa“ alebo „ľudia“).

On dit que le métro est rapide. — Hovorí sa, že metro je rýchle. / Ľudia hovoria, že metro je rýchle.

'On' ako hovorené 'my'
V hovorovej reči sa on často používa namiesto nous („my“). V takom prípade významovo ide o nás, ale sloveso sa časuje v 3. osobe singuláru.

On va au cinéma ce soir. — Ideme dnes večer do kina. (hovorovo)

'On' ako neurčitý „niekto“ alebo „oni“ (reported speech)
Používa sa pri vyjadrení, že „niekto“ urobil alebo povedal niečo (bez špecifikovania osoby).

On m'a volé mon vélo. — Niekto mi ukradol bicykel. / Povedali mi, že mi ukradli bicykel.
On dit que le film est bon. — Hovorí sa, že film je dobrý.

- Na vyjadrenie všeobecných tvrdení alebo zvykov: On travaille beaucoup en ville. — V meste sa veľa pracuje.
- Namiesto pasívnej stavby (často namiesto francúzskeho pasívu): On vend des pommes ici. — Tu sa predávajú jablká.
- Ako neformálna alternatíva k nous v hovorenej reči: On part demain. — Ideme zajtra.
- Na vyjadrenie neurčitého aktéra (niekto): On a frappé. — Niekto zaklopal.

Poznámka o registre: On je veľmi bežné v hovorovej reči. V oficiálnej písanej reči a formálnej komunikácii sa často preferuje nous alebo iné konkrétnejšie konštrukcie.

Časovanie
Gramaticky sa on správa ako 3. osoba singuláru. To znamená, že sloveso stojí v 3. osobe singuláru vo všetkých časoch.

Príklady (prítomný čas):
On parle. — Hovorí sa / Hovoríme (hovorovo).
On finit. — Končí sa / Končíme (hovorovo).

Príklady (futur / imparfait):
On ira à Paris. — Pôjdeme do Paríža.
On faisait la queue. — Stáli v rade / Stáli sme v rade.

Passé composé a zhoda participu minulého
- Ak je pomocné sloveso avoir, particip min. sa obvykle neprispôsobuje subjektu (ako pri iných osobách): On a vu le film. — Videli sme film.
- Ak je pomocné être (alebo pri slovesách sa se), nominálne pravidlo hovorí: particip vidí gramatický subjekt 'on' (3. os. sing.), teda particip sa spravidla prispôsobí singuláru. Normatívne: On est allé. (m.) / On est allée. (f.)

V praxi (hovorená reč) mnohí hovoriaci, keď 'on' znamená 'nous', používajú množné číslo participu: On est allés au cinéma. — (hovorovo) Prišli sme do kina. Formálne je odporúčané v písanom jazyku držať sa singuláru: On est allé.

Príklady:
On est arrivé hier. — Prišiel (alebo: Prišli sme) včera. (normatívne: singulár)
On est arrivés hier. — (hovorovo) Prišli sme včera. (množné číslo používané, keď on = nous)

Pronominálne slovesá (reflexívne):
S pronominálnymi slovesami je dohoda participu komplikovanejšia (zhoda sa riadi tým, či je reflexívne zámeno priamym predmetom alebo nie). Vo veľkej miere platí rovnaké pravidlo: normálne sa uplatní zhoda podľa gramatického subjektu (on — singulár), ale v hovorovej reči je možné použiť množné číslo, ak 'on' znamená 'my'.

On s'est lavé. — Umyl sa / Umyli sme sa (normatívne singulár).
On s'est lavés. — (hovorovo) Umyli sme sa.

Vlastné prídavné zámená (jeho/naše):
Gramaticky by mala byť zhoda vlastníckeho zámena s 'on' ako s 3. osobou singuláru: son/sa/ses. Ak ale 'on' zjavne znamená 'my', hovoriaci niekedy použijú notre/nos (aby zdôraznili, že ide o nás). V písanom štýle je jasnejšie použiť nous + notre/nos.

On a oublié son parapluie. — Zabudol/—i sme svoj dáždnik. (môže byť nejasné)
Nous avons oublié notre parapluie. — My sme zabudli náš dáždnik. (jasnejšie v písanom texte)

Otázky:
On va au marché ? — Ideme na trh? (intonáciou)
Est-ce qu'on va au marché ? — Ideme na trh? (formálnejšia otázka)
Va-t-on au marché ? — Ideme na trh? (inverzná forma, formálnejšia a menej častá v hovorovej reči)

Zápor:
On ne sait pas. — Nevie sa. / My nevieme.
On n'a rien dit. — Niekto nič nepovedal. / Nepovedali nič.
(Hovorovo: On sait pas. / On a rien dit. — bežné v hovorovej reči bez 'ne')

On vs nous
- On = neformálne 'my' v hovorovej reči; nous = formálne/štandardné 'my'.

On part demain. — Ideme zajtra. (hovorovo)
Nous partons demain. — Ideme zajtra. (formálnejšie/písomne)

On vs il impersonnel (il faut, il pleut...)
- il impersonnel sa používa pri všeobecných konštrukciách typu "treba" alebo pri počasí: Il faut partir. — Treba odísť. / Il pleut. — Prší.
- on hovorí o ľuďoch alebo o „my“: On doit partir. — Musíme/treba (my/ľudia) odísť.

Il faut étudier. — Treba študovať. (neosobné usmernenie)
On doit étudier pour réussir. — Ľudia / My musíme študovať, aby sme uspe­li.

On vs pasívna konštrukcia
On je často používané namiesto pasívu, pretože je jednoduchšie a prirodzenejšie v hovorovej reči.

On vend des croissants ici. — Tu sa predávajú croissanty. (pasívna myšlienka)
Des croissants sont vendus ici. — Croissanty sa predávajú tu. (formálnejší pasív)

1) Nesprávne časovanie (osoba a číslo)
Chyba: *On sommes partis au cinéma.
Správne: On est parti. (normatívne singulár)
Hovorovo: On est partis. (keď on = nous, ľudia často používajú množné číslo)

2) Nejasné vlastnícke zámeno
Chyba: On a laissé sa valise. (zmätené)
Lepšie: Nous avons laissé notre valise. — Pre písomnú jasnosť použite nous/notre.

3) Používanie on tam, kde treba konkrétne 'il' alebo meno osoby
Chyba: On Paul est venu. — nesprávne.
Správne: Paul est venu. alebo Il est venu.

4) Nesprávna zhoda participu pri slovesách so être alebo pronominálnych slovesách
Chyba (písomne): *On est allés.
Správne (normatívne): On est allé. (ale bežné hovorové: On est allés)

Dobrý tip: Ak chcete jasnosť a presnosť v písanej alebo formálnej reči, použite nous (my) namiesto on.

- V hovorenom prejave sa nebojte používať on namiesto nous — je to prirodzené a bežné.
- V písomnom, formálnom texte radšej používajte nous, aby ste sa vyhli nejednoznačnosti a sporom ohľadom zhody participu.
- Pri spisovaní minulých časov so slovesami na être buďte opatrní: ak píšete formálne, použite singulárnu zhodu (On est allé).
- Ak chcete vyjadriť všeobecné tvrdenie (angl. „people“ alebo slovenské „sa“), on je ideálny a jednoduchý.

Podmet (sujet) — osoba alebo vec, ktorá vykonáva dej vo vete.
Zámeno (pronom) — slovo, ktoré stojí namiesto podstatného mena (tu: on).
Impersonnel (neosobné) — vyjadruje neurčitého alebo všeobecného konateľa (napr. il pleut, on dit).
Participe passé (particip minulý) — tvar slovesa používaný v zložených časoch (napr. allé, parlé).
Auxiliaire (pomocné sloveso) — être alebo avoir, ktoré vytvárajú zložené časy.
Registre (registrový štýl) — hovorový vs formálny štýl jazyka.

- On = 3. osoba singuláru gramaticky, ale významovo môže byť neurčitý (ľudia), neosobný (sa), alebo hovorené my (nous).
- Sloveso sa časuje v 3. osobe singuláru; particip minulý sa normatívne prispôsobí singuláru pri être, ale v hovorovej reči sa často používa množné číslo, ak on = nous.
- Používajte on pre všeobecné tvrdenia, nevymenovávané osoby a v hovorovej reči namiesto nous.
- V formálnej písomnej komunikácii zvážte použitie nous, aby ste zabránili nejasnostiam.

Dúfam, že tento článok pomohol pochopiť rôzne použitia a pravidlá okolo francúzskeho on. Ak chcete, môžem pripraviť krátke prehľadné tabuľky tvarov slovies s on alebo viac príkladov rozdelených podľa časov.